Jedinečné deti v škole

JEDINEČNÉ DETI V ŠKOLE.

Poruchy, poruchy, poruchy....Ako tomu rozumieť?

1. časť - Čítanie

Pred skoro 40-timi rokmi...

Spomínam si akoby to bolo včera... Boli sme v tretej triede. Môj spolužiak Eugen mal ťažkosti v čítaní. Čítal už 15 minút druhý verš nejakej budovateľskej básničky. Pamätám si ako hovorí:

... a na po li nááám vy rá stli ...

učiteľka doplnila – klobásky-

a on to zopakoval.

Obrovský smiech sa strhol v celej triede. Eugen očervenel. A už nič nepovedal.

Vtedy sme ani len netušili o niečom takom ako je porucha čítania.

Poruchy, poruchy, poruchy...

Dnes už pomaly niet dieťaťa, ktoré by nemalo nejakú tú poruchu – čítania, či poruchu písania, poruchu počítania, poruchu pozornosti, pohybu, rytmu či osobnosti... Ako v servise!

Často sa ma rodičia na rodičovských stretnutiach pýtajú, prečo je toľko veľa detí s poruchami. Či to je skutočný fenomén alebo len vieme deti lepšie diagnostikovať.

Nemám na túto otázku odpoveď. A ani sa nepokúšam. Pretože si myslím, že ak sa pozeráme na dieťa cez prizmu "poruchy", niečo nie je vporiadku. Myslím si, že to hovorí skôr o nás ako o tom dieťati. Hovorí mi to, že by sme radi dali dieťa do opravovne. Jednoducho nám nevyhovuje také aké je, potrebujeme ho zmeniť. Potom chodíme do poradne na kadejaké "nápravy" alebo čakáme, kedy z toho dieťa "vyrastie".

Ale každý chce byť jedinečný!

Tak sa sama seba pýtam, či je to ešte takto udržateľné! Ľudstvo je v štádiu hlbokej individuácie. Každý chce byť jedinečný, originálny. Už nechceme byť takí ako boli naši rodičia! Rodinné remeslo sa už netraduje. Postupne vymierajú "doktorské rodiny", kde sa človek nesmel stať umelcom, pretože od pradedka sú všetci lekármi. Dnes chce byť každý sám za seba. Individuálny prístup je trendy aj v bankách a nemocniciach. Nikto nechce byť produktom! Ale k deťom sa v určitom zmysle ešte stále tak správame!

Akosi nevieme v školstve vytvoriť kultúru, v ktorej by sme nemerali všetkých podľa jedného metra. Stále sa väčšinou učí frontálne, rovnaké učivo pre všetkých. Rovnaké úlohy, pracovné listy, písomky, Testovania... Nehovorím, že štandardizácia nie je zaujmavé hľadisko – len keď sa uplatňuje na ľudoch - je niečim neprirodzená. Určite by sa vám nepáčilo, keby vás hodnotili podľa toho, koľko stihnete denne napísať emailov. A či ich stihnete napísať toľko ako vaša kolegyňa.

Osobné stretnutie otvára...

Počas roka ku mne prichádzajú deti – pravidelne - raz týždenne, niekedy aj dva-krát. Mám možnosť s nimi stráviť 60 až 90 minút. Sústredená práca, pri ktorej sa skvelo bavíme. Učenie je tá najprirodzenejšia vec na svete. Aj moja mentálne postihnutá dcéra sa rada učí. Lebo je to o objavovaní seba. Vždy, keď človek prekročí prah niečoho neznámeho, sa naučí niečo o sebe.

Ja mám tieto stretnutia mimoriadne rada. Môžem vidieť ako sa z chlapca, ktorý nedokázal zopakovať vetu o troch slovách, postupne stáva čitateľ. Ako dievčatko, ktoré potrebovalo uprostred každého slova "uletieť" pozornosťou k niečomu inému, postupne objavuje zvedavosť – čo je tam ďalej napísané?! Alebo iné dievča, ktoré sa nijako nevedelo dostať od jedného príkladu k druhému. Teraz za jedno stretnutie vypočíta aspoň 20 príkladov!

Nie, nechcem si robiť reklamu, či hovoriť – pozrite, ako to viem! Mám obrovskú výhodu, že som s dieťaťom sama. Nemám ich 27 v triede. Môžem sa mu úplne prispôsobiť –jeho tempu, pozornosti, nálade, záľubám...

A potom sa to stane – olúpu sa vrstvy odporu, ktorý pochádza zo zranení, negatívnych skúseností, zo sklamania, ba dokonca zúfalstva. A objaví sa radosť – z toho, že už niečo viem a aj z toho, že môžem skúsiť niečo ťažšie. Vykračovanie do neznámeho v bezpečí, v istote, že sa môžem o seba oprieť.

Učenie je zážitok zasvätena do duše dieťaťa. Toľko múdra je v nich. Toľko postrehov majú! A toľko tvorivosti!

Niečo o dyslexii.

Pozrime sa postupne na jednotlivé "poruchy" a na to, čo je za nimi. A prípadne, čo môžu robiť doma rodičia, aby svojmu dieťaťu pomohli z "bludného kruhu" neúspechu a postupnej straty sebavedomia a napokon aj chuti niečo nové skúsiť.

Dnes si povedzme o DYSLEXII -najstaršej poruche učenia.

Už v roku 1877 profesor medicíny Adolf Kussmaul písal o "slovnej slepote" - u pacientov, ktorí napriek primeranej inteligencii, dobrému zraku a niekedy i neporušenej reči, neboli schopní čítať.

No povedomie o tom, čo sa to vlastne deje, prečo je pre niektoré deti náročné naučiť sa čítať, sa budovalo len veľmi pomaly. Doteraz v tejto oblasti medzi odborníkmi nepanuje zhoda. Nie je nám úplne jasné prečo a ako to vzniká.

Ako sa vlastne učíme čítať?

Väčšinou si totiž nepamätáme ako sa to stalo, že sme sa naučili čítať. Je to v niečom tak jednoduché!

Už v predškolskom veku sa úplne spontánne začne rozvíjať schopnosť počuť hlásky v slove. A deti to baví. Je to také malé dobrodružstvo – počuť akou hlásku slovo začína, končí, či čo je v strede.

Hádanky typu – čím sa líši ZUB a DUB, alebo PES a PEC sú väčšinou pre deti zábava – niečo v nich prekračuje do sveta, ktorý nie je hmotný. Nie je ho vidno, ale dá sa predstaviť. A je v tom aj objektivita. Dieťa si vyvíja schopnosť vnímať neviditeľné. Tvorí si svoju vnútornú obrazovku. Získava tým moc nad svojou predstavivosťou.

A potom, ten pocit víťazstva, keď si prečítajú prvé slovo a porozumejú významu! Čosi z nálady objavovania pokladu, či lúštenia šifry je prítomné v týchto prvých krokoch v čítaní. Aj deti s dyslexiou toto očakávajú. A zážitok neprichádza! Slovo zostáva nejasnou "masou", zmesou hlások, ktoré sa nedajú rozlíšiť. Globálne, celostné vnímanie zahaľuje počuté do nepreniknuteľného oblaku.

S čím všetkým deti s dyslexiou bojujú.

Alebo sa dieťaťu ťažko pamätá to, čo počuje. Akoby mu to mizlo okamžite z vedomia, niekam sa to prepadáva. Keď je sluchová pamäť, či pozornosť oslabená, všetko sa mení na čriepky, elementy, stráca sa súvislosť.

Prípadne sa mu znaky mýlia. A ako na potvoru – vždy sú inak otočené. A to nie len malé B a D, ktoré vyzerajú ako to isté písmeno, len má dva rôzne zvuky! Ešte aj S a Z sú tak podobné! A kto vie či to, čo vidím je 3 alebo E?! Predstavte si akým zážitkom sústavnej neistoty také dieťa prechádza!

Empatia nachádza cestu.

O ťažkostiach detí by sa dalo písať veľa. Je dôležité pochopiť čomu čelí, pretože len tak je možné nájsť cestičku von. Len, keď cítim ako to je, byť v koži tohto dieťaťa, viem mu podať ten správny plášť.

Či budeme objavovať v slove nové hlásky a opierať sa pri tom o vizuálnu štruktúru slova. Vytvárať z hlások postavy s jasným charakterom a potom, keď ich vidíme, ľahšie vystúpia do vedomia. Alebo budeme postupne rozširovať kapacitu toho, čo si dokážeme zapamätať hrami ako Zoznam toho, čo si vezmeme na dovolenku na pustom ostrove... Alebo dáme písmenkám či číslam tváričky a skúsime hľadať – kam sa pozerajú...

Učenie má byť vždy o vykročení do neznámeho. Dieťa by tam nemalo byť samé!

Pokračovanie nabudúce.

Autorka: Mira Tagar

uverejnené v Časopise Dieťa -október 2021